Until the end - part 7

Taaaak, tu je ďalšia časť.
Pripravte sa na ZIAM action... už čoskoro ;)
hope u like it <3

„Ahoj, Zaynie!“ moja mama pobozkala moje čelo, láskavo. Usmial som sa na ňu; milujem svoju rodinu, viac než čokoľvek. Škoda, že moje sestry nemohli dnes prísť, tak tu bola len mama, ale len na pár hodín, pretože odchádza do práce.

Lekári povedali, že dnes musím ešte zostať, ale večer už môžem ísť domov, okolo deviatej. Nanešťastie sú len dve hodiny. Odpočítavam každú sekundu, aby som konečne mohol opustiť túto izbu.

„Ahoj, mami.“ povedal som ako opúšťala moju izbu. Zakývala mi, usmiala sa a potom za sebou zatvorila dvere. Zostal som v úplnom tichu.

Po hodine čítania nejakej nudnej knihy a preklikania všetkými kanálmi s nudným programom som si sadol a pozrel som na strop. Ešte šesť hodín. Čo budem robiť ďalších šesť hodín?

Potrebujem niekoho, s kým by som sa mohol porozprávať...

Niall! Musím zistiť, či je v poriadku. Áno či nie, on bol ten, čo nás dal s Liamom dokopy, on sa pokúšal zachrániť ma, riskujúc pritom vlastnú bezpečnosť. Čo povedal Harry, v ktorej izbe to bol? 215?

Zdvihol som telefón zo stolíka a vytočil som číslo 215. Zazvonilo, dvakrát. Potom sa ozval írsky prízvuk, „Uhm, haló?“

„Niall?“ vydýchol som. Nedokážem uveriť, že to robím.

„Ahoj, um, kto je tam?“ opýtal sa, neisto.

„Tu je Zayn.“ bolo všetko, čo som musel povedať, než som ho počul zalapať po dychu na druhej strane linky.

„Zayn! Panebože! Tak som sa o teba bál, Harry povedal, že si v poriadku, ale videl som tú krv a potom si odpadol tak som mu neveril.“ hovoril rýchlo, musel som sa usmiať.

„Je mi fajn. Vlastne, dnes odchádzam. Ako sa máš?“ opýtal som sa, potichu, ako keby niekto mohol počuť náš rozhovor.

„Noo, len zlomená noha. Nič vážne. Lekár povedal, že nemôžem hrať futbal do konca sezóny, to ľutujem. Ale povedal, že by som mal byť v poriadku do konca sezóny, takže možno stihnem pár posledných zápasov.“ povedal vzrušene. Vždy je šťastný; aj keď sa stanú hrozné veci, vždy nájde tú lepšiu stránku.

„To je.. skvelé?“ povedal som. Nevedel som či je naštvaný alebo šťastný.

„Prišiel ťa už Harry navštíviť?“ zrazu sa opýtal. „Povedal, že ma dnes príde navštíviť, ale zatiaľ sa neukázal.“ dvihol som obočie. Neuvedomil som si, že Harry poznal Nialla a teraz ho navštevuje.

„Nie, dnes nie.“ povedal som, nechcel som pokračovať v tomto rozhovore o mojom najlepšom kamošovi.

„Panebože! Pozeráš kanál päť?“ odpovedal som krátkym nie, tak pokračoval, „Uhm, tí dvaja ľudia vošli do sekáča a potom sa začali hádať a biť a jeden z nich strčil toho druhého do sklenených dverí!“ zasmial sa nahlas.

Usmial som sa, potom som počul klopanie na dverách. „Otvorené!“ zvolal som, pričom Niall vysvetľoval celú tú hádku do najmenších detailov.

Liam strčil svoju hlavu do izby, usmial sa a zakýval mi. Padla mi sánka od prekvapenia, zatvoril som ústa, aby som sa prihovoril Niallovi. „Hej, musím ísť. Porozprávame sa neskôr, ok?“

„Okej! Ahoj Z!“

Pomaly som zložil telefón, pričom on zatvoril dvere a prešiel, aby si sadol na stoličku vedľa mňa.

„Ako sa máš?“ opýtal sa, jeho tvár plná starostí a zvedavosti.

„Dobre.“ povedal som, môj hlas váhavý. Nemal by som byť nervózny, keď je nablízku, ale som. Normálne by som sa rozprával s tým, kto sa mi páči; ale s Liamom, je to iné. Bojím sa, že nie som pre neho dosť dobrý. On je futbalová hviezda a ja som čudák, ktorého nikto nevníma. Prečo tu je? Prečo by trávil svoj čas tým, že príde ku mne na návštevu? Je to určite preto, lebo sa cíti zle kvôli popísaniu môjho auta, do čoho bol natlačený. Alebo bol dobrovoľníkom v nemocnici alebo čo?

Vedel som, že aj keď ho nenávidím, milujem na ňom všetko, nemôžem si pomôcť.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa znovu, zrejme zvedavý na moju odpoveď.

„Bolí ma hlava.“ povedal som. Čiastočne som hovoril pravdu; čiastočne som chcel, aby sa cítil zle a čiastočne som chcel, aby sa o mňa postaral. „Prepúšťajú ma o deviatej.“ dodal som.

„Čo sa stalo? opýtal sa, „Myslel som si, že ťa prepúšťajú teraz, alebo čoskoro... Si v poriadku? Stalo sa niečo?“ naklonil hlavu, pripomínal mi šteňa.

„Povedali, že môj tlkot srdca nie je stabilný, tak si ma tu ešte nechávajú, aby vedeli, či bude všetko v poriadku.“

Liam si pretrel tvár, „Zayn,“ začal. To bolo prvýkrát, čo povedal moje meno; zacítil som motýle v mojom žalúdku. Bolo to ako keby bolo moje meno v bezpečí v jeho ústach, keď to povedal. „Nemyslím si, že vieš, ako veľmi to ľutujem. Dostal som ťa do tohto len preto, lebo som stratil kontrolu.“ vzdychol, pozerajúc na zem. „Prepáč za všetko.“ počul som ho zašepkať. „Ľutujem to.“

„Ja nie.“ povedal som. Neľutujem to. Nechal by som sa zmlátiť znovu, keby som mohol pobozkať jeho pery ešte raz. Tak veľmi som sa ho chcel dotknúť.

Vzhliadol na mňa, potom sa na mňa usmial. „Aj tak je to všetko moja vina. Nebol by si zran—“

„Prestaň sa obviňovať!“ konečne som povedal, trochu som naňho zdvihol hlas. „Nebola to vina ani jedného z nás, a keby to bolo na mne, pokračoval by som.“ povedal som. Dýchalo sa mi ťažko, no nechcel som priveľa rozmýšľať nad tým, čo som povedal. Neľutujem to. „Prestaň sa obviňovať kvôli niečomu, čo bola náhoda a nestalo sa to tvojou vinou.“

Usmial sa na mňa. Jemne premiestnil svoju stoličku bližšie k posteli. „Aj tak sa cítim vinný. Hocičo povieš, nič nevymaže pohľad na tvoje krvavé, zbité, nehybné telo z mojej mysle. Je to pocit, ako keby som tie rany spôsobil ja sám.“

Jemne prešiel svojimi prstami po obrovskej modrine na mojom predlaktí. Ten pocit jeho prstov na mojej pokožke mi spôsobil husiu kožu. Z mojich rúk vyžarovalo teplo, ktoré spôsobil, keď prechádzal svojimi prstami po okraji mojej rany. Zatvoril som oči, aby som si mohol vychutnávať jeho pokožku na mojej.  Bolo by zdvorilé, keby som ho poprosil, aby s tým neprestával?

Naďalej sme sedeli v tichu a on sa dotýkal rany na mojej ruke. Jeho tvár bola plná pocitu viny ako pozeral na modrinu, pričom hlboko premýšľal.

„Máš plány na zajtra?“ opýtal sa, ale stále hľadel na moju ruku.

Táto otázka ma úplne zaskočila. Hľadel som chvíľu na neho, aby som pozbieral svoje myšlienky, „Nie.“

Pozrel na mňa s úsmevom. „Chcel by si prísť ku mne domov a pomôcť mi s projektom na dejepis?“

K nemu domov. Liam Payne sa ma pýta, či by som chcel ísť k nemu domov. Moje myšlienky boli niečo ako ‘ÁNO ÁNO ÁNO ÁNO‘ ale nepovedal som nič. Zostalo mi sucho v hrdle. Prečo som taký zlý v tejto veci s rozhovormi?

„Iste.“ nakoniec som povedal.

Úsmev na jeho tvári bol najkrajší úsmev, aký som v živote videl. Bolo to, ako keby našiel tisíc dolárov len tak na zemi. Jeho oči sa nádherne rozžiarili, roztopili sa do bazéna horúcej čokolády.

„Zaaayyniee!“ niekto zvolal, potom vtrhol do mojej izby. Prerušil som očný kontakt s Liamom, uvidel som Harryho s obrovským úsmevom. Vtom uvidel, ako blízko k sebe s Liamom sme, no nedal to najavo svojimi emóciami.

„Už len päť hodín do tvojho odchodu!“ zvolal radostne a pritiahol si stoličku vedľa Liama. „Čo chceš zajtra robiť?“

Sledoval som, ako Liam trochu zosmutnel. Myslel si, že zahodím svoje plány s ním, aby som mohol byť s Harrym? „Prepáč Harry, už mám na zajtra nejaké plány.“ Liamova tvár sa rozžiarila, pričom Harry zosmutnel. „Ale mohol by si zostať u nás, napríklad dnes?“ navrhol som, usmial sa a prikývol.

„Tu,“ Liam vzal lístok ‘prepáč za všetko‘ zo stolíka, otočil ho a napísal naň desaťmiestne číslo. „Zajtra mi napíš a poviem ti, kde bývam.“ žmurkol na mňa a podal mi lístok aj pero, potom vykráčal z izby.

„OH!“ Harry povedal, pričom pozeral na dvere s grimasou, „Ty si chcel mať sex zajtra!“

Hodil som ho svojím sprostým perom.

~~~~~~~~~~ 

nuž? koment prosím? :)