Until the end - part 10

Hello readers! :)

Takže, tu je ďalšia časť, nevieme, či to ešte niekto vlastne číta.. takže, prosím, aspoň 2-3 komentáre, alebo si dáme pauzu s písaním (nemá to význam.. sorry).. takže.. no.. :)

love you all <3

pekné čítanie x

„Musím sa ťa niečo opýtať.“ začal som, trochu nervózny. Sme na ceste k Liamovmu domu po jeho futbalovom tréningu. Čakal som dve hodiny, kreslil som si v aute, len aby som ho mohol zobrať domov.

„Okej, hovor.“ povedal, pozeral na mňa zaujato.

„Ty sa... uh, ty sa za mňa hanbíš?“ bol som tichý, pretože som sa naozaj nechcel opýtať túto otázku. Len som chcel vedieť pravdu. Nechcel som vidieť jeho tvár, keď som sa opýtal, tiež som nechcel vidieť jeho reakciu.

Bol tichý. Vedel celkom presne, o čom hovorím. Hovorím o tom, ako sa v škole ani nepozrieme jeden na druhého. A tiež o tom, ako som len jeho kamarát, keď je jeho rodina doma.

„Ja sa za teba nehanbím, Zayn.“ povedal, akoby nevedel o čom hovorím.

„Liam, ty dobre vieš čo tým myslím.“ povedal som, zrazu nahnevane. Nechcem byť jeho tajomstvom.

„Zayn—“ Liam začal, zápasil so svojimi slovami. „Ty tomu nerozumieš...“

„Ja nerozumiem?“ opýtal som sa, moje ruky zovreté na volante. „Myslím si, že ty nerozumieš. Mám dosť toho, že sa snažím predstierať, že som niečo čo nie som. Malo to vôbec nejaký zmysel?! Mám naozaj dosť toho, že musím oklamať ľudí. Už mám dosť!“

„Zayn—“

„Liam, chceš, aby ťa so mnou videli? A ty vieš, čo tým myslím. Chceš, aby videli že sme viac ako len priatelia?“

Pozrel som sa naňho, jeho tvár plná sĺz. Nevedel, čo má povedať, pozeral na mňa neveriacky. „Zayn. Pravdaže áno. Ale bojím sa....“

„Bojíš sa čoho? Čo by ľudia povedali? Čo by si mysleli? Prečo ťa tak zaujíma čo si ľudia myslia?“

„Ja neviem!“ zakričal. „Ja neviem, prečo ma tak trápi čo si ostatní myslia. Možno je to pre teba jednoduchšie, pretože ty nemáš okolo seba ľudí, ktorí sledujú každý tvoj krok. Je desivé myslieť na to, že sa na mne bude smiať celá škola. Nechcem byť známy ako ‘ten teplý chlap‘. Áno, som zhrozený.“

„Nemal by si myslieť na nikoho, len na seba. Ale,“ zastavil som, zastal som pred jeho domom, „ty aj tak myslíš len na seba. Ak vieš čo tým myslím.“

Potom bolo ticho. Oľutoval som svoje slová, ale v žiadnom prípade sa neospravedlním. Boli to slová, ktoré som musel povedať. Nepozrel som sa na Liama. Nechcel som vidieť, ako ho moje slová zranili. Moje dlane sa začali potiť, môj tlkot srdca nenormálne zrýchlel.

„Uvidíme sa, Zayn.“ Liam povedal, vzal svoju tašku a zabuchol za sebou dverami.

Cesta domov bola dlhá. Nevidel som poriadne na cesto, slzy sa nekonečne tvorili v mojich očiach. Nechcem som ísť domov. Nechcem čeliť svojej matke ani sestrám; nechcem im povedať, že chalan, ktorého asi milujem, sa ma vzdal.

*******

„Hej Zayn, si v poriadku?“ Harry otvoril dvere jeho domu doširoka. Trvalo mu chvíľu, kým prišiel na to, že sa niečo stalo. „Čo sa stalo?“

Utrel som si tvár rukávom svojej čiernej koženej bundy. „Teraz o tom nechcem hovoriť. Neskôr.“ navrhol som. Nechcem hovoriť o týchto čerstvých spomienkach. Chcem zabudnúť. Ale bojím sa, že to sa nikdy nestane..

Prikývol, pozval ma ďalej. Zatvoril dvere, potom mi potichu šepol do ucha, „Len aby si vedel, Niall a Louis sú tu.“

Niall? Je tu? A kto je Louis? Je to Niallov kamarát? Nemal som čas opýtať sa, pretože sme vkročili do Harryho obývačky, kde som uvidel dve známe tváre.

Jedna z nich, blonďavý Niall, ktorého som si veľmi obľúbil; a druhá bola tvár, ktorú som videl asi každý deň – Louis. Uvedomil som si, bol to Liamov kamarát, ktorý sedí vedľa neho na dejepise.

Niall na mňa pozrel s obrovským úsmevom. Stále mal na nohe bledomodrú sadru až po stehno. „Zaynie! Ahoj kamoš, ako sa mi máš?“

Usmial som sa, pretože je nemožné nesmiať sa v spoločnosti tohto írskeho chlapca. „Dobre.“

Louis sa na mňa len usmial, pričom ma sledoval. Harry sa zasmial a skočil na sedačku vedľa Nialla. Spustili film, ktorý práve pozerali, tak som potichu prešiel k sedačke a sadol som si vedľa chalana, ktorý bol Liamov kamarát. Poznal Liama lepšie ako ja, tá myšlienka ma zastrašovala a zároveň ma fascinovala. Neviem, aký je. Či je ako Liam; sladký, tichý, milosrdný. Alebo ako Niall; hlasný, priateľský, milujúci...

„Si v poriadku, kamoš?“ potichu sa opýtal pri mojom uchu.

Prikývol som. Nebudem predsa plakať na jeho pleci.

„Nie si náhodou Liamov kamarát?“ Zase to slovo; kamarát. Pripomenulo mi to, ako veľmi nenávidím, keď musím každému klamať. Prečo nemôžem milovať toho, koho milovať chcem; bez toho, aby mi niekto dýchal na krk?

„Áno, ale nemyslím si, že so mnou znovu prehovorí.“ povedal som úprimne. Nechcel som sa o tomto rozprávať. Chcem zabudnúť všetko o Liamovi, ale pri tej myšlienke ma pichlo pri srdci.

„To si vážne nemyslím. Páčiš sa mu, veľmi.“ Louis povedal, potichu, pozerajúc na mňa vážnymi očami. Pozrel som naňho neveriacky a on len potriasol hlavou. „Viem, že je gay. Nikdy mi to však nepovedal, ale ja som to vedel. A viem tiež, že sa mu páčiš.“

Bojoval som s nutkaním začať plakať. Ako som si len mohol myslieť, že sa mu nepáčim a že chce ukryť náš vzťah pred každým? Určite bol zhrozený, a ja som mu to urobil oveľa ťažším.

„Hocičo si povedal, som si istý, že ti odpustí.“ povedal, potľapkal ma po ramene. „Príď zajtra na zápas! Prial by si, aby si tam bol.“ usmial sa na mňa a ja som súhlasil.

Pozrel som sa na Harryho a Nialla. Niall zaspal na Harryho hrudi, jemne chrápal. Harry naňho hľadel s hlbokým obdivom na tvári. Jemne ho hladkal po chrbte a potom mu odhrnul vlasy z čela. Veľmi si prajem, aby sme sa raz s Liamom mohli takto správať, aj keď budú okolo nás ľudia. Možno raz prekoná svoj strach a bude ma milovať; bez hanby. 

koment? ;)