Until the end - part 11

Ahojte <3
Tu je ďalšia časť, dúfam že ma nezabijete. čo som to preboha urobila?! :(
 Prepáčte mi. Je mi to ľúto.

„ALE CHALANI! NO TAK!“ Niall kričal zo svojho miesta v hľadisku. Jeho noha je stále v sadre, takže nemal inú možnosť, musel počas zápasu sedieť s Harrym a so mnou.

Som v poslednom ročníku, a toto je prvý zápas na ktorom som; nie pri ihrisku ale priamo v hľadisku. Je čudné vidieť študentov kričať, vlastne skôr počuť. Bolo tiež zábavné pozerať Nialla, ako sa vžíva do zápasu, celkom si to užíva.

„To bol čo za hod, doriti!“ Niall, rozhorčený, rozhodil rukami. „Stan bol pritom voľný!“ vzdychol a zakryl si rukami tvár. Doslova ma pichlo pri srdci, vediac, že on teraz nemôže hrať, kvôli mne.

„To je v poriadku, Nialler.“ Harry povedal, pričom ho hladkal po chrbte. „Oni si to vyriešia. A ty budeš čoskoro hrať. Už len pár zápasov.“

Nevedel som sa celkom sústrediť na Harryho a Nialla, bol som zaneprázdnený sledovaním čísla 23.

Najprv to bolo ako v deň tej párty, keď mal na sebe svoj dres. Ale tentoraz je celý spotený a má na sebe tie úzke nohavice.

Klamal by som, keby som povedal, že ma to nevzrušovalo.

Ale až keď som sledoval, ako hrá, som prišiel na to, aký rozdielny vlastne sme. Ja, ten lúzer koho nikto nepozná, a on, chalan, ktorého každý povzbudzuje.

„PAYNE! TOUCHDOWN!“ rozhodca oznámil, pričom som sledoval Liama ako beží po bielej čiare touchdownu, oslavujúc svoj úspech. Nemohol som si pomôcť, postavil som sa a začal som povzbudzovať, vykričal som Liamove meno. Moja hrdosť sa zvýšila, vediac, že osoba, ktorú milujem, uspela.

Woah! Osoba, ktorú milujem? Naozaj ho milujem? Sledoval som, ako vyskočil, potom zložil svoju helmu, príliš vzrušený na slová. Až odtiaľto vidím, ako sa usmieva; ten úsmev, ktorý mal na tvári, keď som ležal v nemocnici. Rovnaký úsmev, akým sa na mňa smial, keď sme sa druhýkrát pobozkali, u neho doma. Úsmev, ktorý ukázal len keď ma uvidel.

Áno. Osoba, ktorú milujem.

Bolo až tak zlé, že sa Liam bál priznať to? Mal som ho len povzbudzovať a počkať, až bude pripravený? A teraz, možno sa Liamovi už ani nepáčim, po tom čo som mu povedal; možno ma nenávidí.

Zničil som šancu, ktorú som s ním mohol mať.

Tímy sa zoradili na záverečný gól, ale ja som nesledoval zápas. Sledoval som číslo 23, vediac, že s ním už možno nikdy neprehovorím... nedotknem sa ho... nepobozkám ho...

„Hra!“ rozhodca zakričal a zatlieskal. Možno som ani nemal prísť na zápas. Zožiera ma pocit viny.

Sme z dvoch rôznych svetov, nezaslúžim si niekoho ako Liam. Časť zo mňa chcela zaňho bojovať, ale tá druhá hovorí nie, pretože on ešte nie je pripravený.

Zrazu som bol naštvaný. Na spoločnosť; na fakt, že sa dvaja ľudia nemôžu otvorene milovať a to len kvôli tomu, ako sa narodili. Nevyberáme si, kto sme! Kto dáva spoločnosti to sprosté právo súdiť kto sme a koho nakoniec milujeme?!

Hráči sa zoradili, Liam sa stále rozpráva s trénerom o ďalšom kroku. Lopta vyletela do vzduchu, hráč z druhého tímu ju chytil a začal bežať.

„Čo? No tak chalani, čo to robíte, však šiel presne vedľa vás!“ Niall kričal, potom začal nadávať popod svojím nosom a zhlboka vzdychol.

Pokúšal som sa ignorovať všetko okolo seba, vyčistiť svoju hlavu, ale nedarilo sa mi. Potrebujem niečím zamestnať svoje ruky. Možno keď sa dostanem domov, začnem znovu kresliť. Možno budem len tak čmárať, alebo maľovať, tieniť; hocičo pričom nebudem myslieť na chlapca hrajúceho—

Pozeral som, ako sa to deje. Lopta bola vyhodená do vzduchu, smerovala rovno do Liamových vystretých rúk. Druhý tím si to tiež musel všimnúť, pretože zrazu jeden hráč narazil so Liama, jeho telo sa otočilo do neprirodzenej polohy; potom obaja padli na zem.

Moje srdce poskočilo. V hľadisku bolo ticho. Žlté vlajky boli vyhodené do vzduchu, bol to zlý hod, každý to vedel. Každý však čakal. Zakorenil som na svojom mieste ako som sledoval hráčov vstávať, jeden po druhom a potom odkráčať.

Všetci okrem jedného.

Po tichom štadióne sa ozýval krik. Moje ruky sa triasli od strachu a hnevu ako som videl Liama ležať v bolestiach, na ihrisku. Viac a viac výkrikov.

Vyskočil som zo svojho miesta, začal som bežať ku schodom. Koho zaujíma spoločnosť. Koho zaujíma, čo si ľudia myslia o mne alebo o nás. Všetko čo ma teraz zaujíma, je Liam.

Liam. Liam. Liam. Bežal som smerom k ihrisku, tlačil som sa cez ľudí, ktorí stáli akoby zamrznutý na mieste, znepokojený kvôli hráčovi, ktorého všetci milujú a povzbudzujú. Nikto však nemiluje Liam tak, ako ja. Nikto.

„Pustite ma dnu!“ zakričal som, keď som sa dostal k ochrankárovi pri vchode na ihrisko.

Pozrel sa na mňa, potom potriasol hlavou. „Nikto tam nemôže vojsť. Prosím odíďte, pane.“

„Prosím, to je môj priateľ! Prosím, on je zranený!“ prosil som ho, moje oči plné sĺz, moje videnie rozmazané od adrenalínu.

Hrýzol si peru, sledoval scénu na ihrisku; záchranári už bežia k Liamovi. Ďalší výkrik sa ozval cez celé ihrisko. „Prosím.“ prosil som, len niečo ako šepot.

„Dobre.“ povedal, potom odstúpil, aby som mohol prejsť.

Bežal som. Bežal som, ako rýchlo som len vedel, k trénerovi, modliac sa, aby ma k nemu pustil.

„Tréner!“ Otočil sa keď ma začul, všetci hráči sa otočili ku mne. „Moje meno je Zayn. Som tu študent a Liam je môj najlepší kamarát. Musím ísť s ním, prosím.“ Vyzeral som hlúpo, ale to ma teraz nezaujíma.

Pozrel na mňa, potom prikývol, „Si jeho brat, to povedz medikov.“ To bolo všetko, čo som počul predtým než som začal bežať k nemu; stále ležal v bolestiach na ihrisku, lekári a medici už stoja okolo neho.

„Liam!“ zakričal som na polceste.

„Zayn!“ zavzdychol z bolesti, pozeral na mňa širokými očami.

„Kde to bolí, 23, môžeme ťa preniesť?“ jeden z medikov sa opýtal, vytiahol Liamovi tričko, študujúc jeho hrudník.

Chytil som jeho ruky, padol som na kolená. Pozrel som sa do jeho hnedých očí, a hádka, ktorú sme mali, je preč. Už na tom nezáleží. Už záleží len na ňom.

„To bolí.“ Liam vzdychol, „Nemôžem chodiť.“

Stisol som jeho ruku pričom ten medik zavolal niekoho s nosidlom. „Budeš v poriadku, Liam.“

Zatvoril oči, potom vzdychol. Nemohol som nič urobiť, tak som bezvýznamne hladkal jeho ruku, ako keby mu to aj nejako pomohlo.

„Je mi to ľúto, Zayn.“ vydýchol, pričom držal moju ruku tak silno ako len vládal, jeho prsty celkom zbledli. „Je mi to tak ľúto, Zayn.“ Medici konečne prišli s nosidlom, položili ho na zem.

„Teraz nie, Liam.“ zašepkal som mu, pomohol som medikom dvihnúť jeho telo na nosidlo.

Zdvihli ho a začali ho tlačiť z ihriska, odkiaľ sa ozval vzdialený zvuk tlieskania, z hľadiska. Ja som nepustil jeho ruku, jeho oči neopúšťali moju tvár.

„Ďakujem.“ povedal, úprimnosť v jeho očiach.

„Za čo?“ opýtal som sa. Nechcel som byť hysterický pričom ho tlačili do sanitky; dovolili aby som šiel s ním.

„Že si tu so mnou.“

Nemal som čas odpovedať mu, dvere sa zabuchli, sirény zapli— mňa hodili na stoličku, čím prerušili náš očný kontakt s Liamom. Ako moja ruka opustila jeho, jeho oči sa rozšírili, „Zayn, neopúšťaj ma!“ zakričal.

Jeden z dvoch medikov položil ruku na jeho rameno, aby ho upokojil. „Je priamo tu. Nepôjde nikam.“ Jeho oči zachytili moje, a tak aj zostali, pričom medici začali pracovať, vzali nožnice a rozstrihli jeho dres. Keď bol dres dole, jeden z nich zalapal po dychu.

Nevydržal som to, bol som zvedavý, prerušil som očný kontakt s Liamom a vstal som, aby som sa pozrel na jeho hruď.

„Zavolajte na sálu.“ jeden z nich povedal šoférovi. „Už aj musia operovať.“

Moje oči sa rozšírili, musel som sa udržať nosidla pre podporu. Na Liamovom boku bola obrovská modrina, veľkosti basketbalovej lopty. To nebola modrina, určite nie.

Liam vnútorné krváca.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

A viete čo, zabite ma :/ 

2-3 komentáre, znovu? <3

Bye x