Until the end - part 9

Ahojte :)
Tu je ďalšia časť, dúfam že nesklameme. Mohli by sme dostať pár komentárov? Vieme, že veľa ľudí nečíta naše príbehy, ale ak sa vám náš príbeh páči (aj keď nie), prosím, zanechajte nám komentár - prijmeme aj kritiku, veď z nej sa človek učí, nie?

Pekné čítanie ;) Hope you like it x

„Takže, chceš dnes prísť ku mne?“ začul som za sebou veselý hlas. Usmial som sa, jeho hlas je mi už dobre známy, položil som svoj ruksak na predné sedadlo môjho auta a otočil som sa k nemu.

Liam sa na mňa usmieval, potom podišiel ku mne. „A čo by sme robili, pán Payne?“ opýtal som sa a dramaticky som dvihol jedno obočie.

Predstieral, že rozmýšľa, „No, je tu pár vecí.“ povedal, potom konečne zastal predo mnou,  natlačil sa na mňa, takže som bol medzi ním a mojím autom. Som k nemu tak blízko, no aj tak stále potrebujem viac.

„Neposlušný, neposlušný!“ provokoval som ho, jemne som udrel jeho nos. „Mal by si sa hanbiť za také myšlienky.“

Mykol svojím nosom, „Ale pán Malik, prečo, načo si to myslel? Ja som mal na mysli ten referát z angličtiny, ktorý stále nemám hotový, a mohli by sme znovu spolu jesť.“

Zagúľal som očami a on mi hodil grimasu. „Áno, Liam. Dnes môžem prísť.“ usmial som sa a naklonil som sa aby som ho sladko pobozkal.

Je len streda, a my sa cítime tak príjemne v spoločnosti jeden druhého. Nebol som u neho doma od nedele, ale väčšinu nášho času sme trávili doma, písaním si a volaním si. S cieľom držať si futbalový tím čo najďalej od nás sme museli držať hocičo sme teraz boli; tajomstvom. Liam na mňa počas dejepisu nepozrie, ani ja nepozriem naňho... teda, nie do očí. Stále môžem snívať o zadnej časti jeho hlavy počas celej hodiny, a nikto si nič čudné nevšimne.

A teraz, v malom súkromí prázdneho parkoviska, sa stretávame predtým, čo sa naše cesty rozdelia; on ide na futbalový tréning a ja domov.

„Prídeš v piatok na zápas?“ Liam sa opýtal pri mojich perách.

„Nikdy predtým som nebol na futbalovom zápase. Iba keď som fajčil s Harrym pri ihrisku.“

Liam pritlačil svoje pery k mojim znovu, jeho ruky omotané okolo môjho krku. „A fajčenie pri ihrisku by bolo lepšie, ako pozerať ako hrám?“ Liam povedal dramaticky, predstierajúc, že sa ho moje slová dotkli.

„Liam, nič ma neurobí šťastnejším, než že ťa môžem a aj pôjdem podporovať na tom zápase.“ povedal som úprimne. Aj tak som ho chcel vidieť v tom jeho tesnom drese, spoteného, ale to mu radšej nenaznačím.

Liam sa usmial; úsmev, ktorý by mu aj slnko závidelo. Mal som zvláštny pocit v mojom žalúdku, ale tentoraz to neboli motýle. Bolo to skôr, ako by moje srdce rástlo, ako keby chcelo vybuchnúť z mojej hrude. Usmial som sa na neho, nedokážem s ním zostať vážny. Pritiahol som si ho bližšie k sebe, naše pery a telá sa znovu zrazili.

Zavzdychol som ako Liam narazil do môjho zraneného rebra. Rany na mojich rukách a nohách už začínajú miznúť, ale to rebro stále bolí. Liam si všimol moje nepohodlie a rýchlo sa odo mňa odtiahol, v jeho očiach stále prevláda túžba.

„Neviem sa dočkať, až budeš v poriadku.“ povedal hlbokým hlasom. „Dokázal by som toho urobiť oveľa viac.“ zamrmlal potichu, priblížil sa k môjmu krku.

Prehltol som, pocítil som prúdenie krvi v mojich nižších oblastiach pri predstave na Liama. Chcel som sa ho dotknúť bez strachu z ublíženia si. Potichu som preklial tých futbalistov, pretože mi ublížili a tým mi zakázali preukázať túžbu voči chalanovi, ktorý sa mi veľmi páčil.

Liam obhrýzal môj krk pričom som sa pokúšal hovoriť, „Alebo myslíš tým, čo všetko ti budem môcť urobiť? Predstav si, ako sa ťa môžem dotknúť bez obáv, že by som si tým ublížil.“ uvidel som vydúvanie na Liamových nohaviciach, prebehol som rukou po jeho rozkroku, čo spôsobilo že vzdychol pri mojom krku.

Žmurkol som naňho, neviem čo robím alebo hovorím, ale myslím že je to tá správna vec.

„ZAYN!“ počul som niekoho kričať. Liam odo mňa odskočil a obzrel sa okolo, aby uvidel kto tu bol.

Našťastie to bol len Harry. Vedel som, že on by nikomu nepovedal o Liamovi a mne. Viem, že on sa aj tak nestará do toho, s kým som.

Liam zaťal päste, pozrel od Harryho na mňa, ako Harry prešiel k nám.

„Tak ja pôjdem.“ Liam povedal, spravil pár krokov dozadu.

„Nemusíš!“ Harry povedal. „Ed príde pre mňa.“ a za chvíľu Ed zaparkoval svoje malé sivé auto. Namiesto toho, aby počkal na Harryho v aute ako zvykol, tentoraz vypol motor a vystúpil z auta.

„Hej človeče, ja som Ed.“ Ed povedal a podal Liamovi ruku. Liam bol zo začiatku zmätený, no pomaly vzal a potriasol Edovu ruku.

„Liam.“ povedal a zdvorilo prikývol. Pozrel na mňa, akoby sa ma pýtal, či to robí správne. Hodil som mu povzbudzujúci úsmev; vyzeral, akoby teraz už stál rovnejšie.

„Takže si Zaynov kamarát?“ Trhlo ma pri slove ‘kamarát‘, ale ani neviem, čo sme vlastne boli. Bol mojím priateľom? Nie, príliš skoro. Kamarát? Nie, kamaráti sa nebozkávajú. Priatelia so záväzkami? Nie, príliš veľa emócií. Neboli sme ničím, a takto sa mi to páči.

Liam aj tak prikývol, „Áno, uhm, stretli sme sa na párty pred pár týždňami.“ Zdalo sa to iba mne, alebo začínal byť trochu, frustrovaný? Bolo mu to trápne? Bol hrdý? Neviem, čo cítim, s týmito pocitmi v mojej hlave.

Ed jednoducho prikývol, ako keby porozumel nejakú hádanku. „Aha, áno, vidím.“ Otočil sa ku mne, „Tak vás nechám osamote.“ a usmial sa na mňa.

Ten bastard to už vie.

Jemne som Eda udrel do ramena, zasmial sa a odišiel späť do svojho auta. Harry sa usmial a nasledoval Eda do auta. Spolu s Liamom sme pozerali, ako naštartovali a odišli.

Otočil som sa k Liamovi s úsmevom, „Môžeme ísť?“

******

„Treba tam ešte pridať múku?“ Liam sa opýtal, pozrel cez moje rameno na misu s cestom na sušienky.

Usmial som sa. „Nie. Trochu to ešte pomiešam a malo by to byť fajn.“ Pozrel som naňho ako vybral z komory balík čokolády. „Chceš si to vyskúšať?“ navrhol som, ukázal som naňho varechou.

Jeho oči sa rozšírili, „Oh nie! Ja viem len ako dať veci do rúry a do mikrovlnky. Len to pokazím.“ 

Zagúľal som očami a vzal som jeho zápästie, „No tak, len to vyskúšaj.“ Položil som varechu do jeho teplej ruky a potiahol som ho k mise.

„Nemáš sa čoho báť.“ povedal som potichu a Liam začal pomaly miešať cesto.

„Robíš to dobre.“ vydýchol som pri jeho krku, kĺzal som svoje ruky po jeho ramenách až k jeho pásu, kde som ich jemne nechal na mieste.

Zatriasol sa pri mojom dotyku, oprel sa o moju hruď. Jeho miešanie bolo čoraz pomalšie, čoraz menej sa koncentroval, ale v žiadnom prípade s tým neprestanem. Bolo to ako by som bol závislý na jeho dotyku. Nepoznám ho ešte ani tri týždne a už teraz sa ho chcem dotýkať, ako sa len dá.

„Zayn...“ Liam vydýchol, jeho rytmické miešanie prestalo, a tlačil celý svoj chrbát do mňa. „Tieto sušienky nikdy nebudú hotové, ak budeš robiť toto po celý čas.“ Bol tichý, skoro šepkal.

„Dajme si malú pauzu.“ povedal som a pobozkal som jeho krk. Neviem odkiaľ sa vzala táto sebaistota, ale túto šancu určite nepremárnim.

Liam sa len zasmial, „Moji rodičia budú čoskoro doma, láska.“ Láska. To slovo ma dostalo.

„Iba malú pauzu,“ zakňučal som do jeho pokožky, obdaroval som ho malým bozkom na jeho krku.

Liam vzdychol, pustil varechu do misy a otočil sa tvárou ku mne. Jeho pery vášnivo napadli moje, vzdychli sme pri kontakte našich pier.

Jeho ruky sa ovili okolo môjho krku, pobozkal ma nadšene. Nemal som čas užiť si chuť jeho pier, pretože sa odtiahol s grimasou. „Toto dokončíme neskôr.“

Zagúľal som očami a pobozkal som jeho tvár.

Pokračovali sme v pečení sušienok, rozprávali sme sa o našich životoch a o všetkom, čo sme mali radi. Bolo to príjemné, milujem tráviť všetok svoj čas s ním, aj keď sa len rozprávame a pečieme sušienky.

Všimol som si, ako sa odo mňa vzdialil, keď jeho nádherná mama prišla domov. Predstavil ma ako svojho ‘nového kamaráta‘. Veľmi to bolelo, vidieť že na mňa nebol hrdý. Je úplne jedno, čo som momentálne preňho bol; určite to nestačilo. 

**************

comment?