nedeľa 12. mája 2013

Destiny - part 2



Ahojte, tu je ďalšia časť :) pár komentárov, prosím? <3



Ako náhle Niall opatrne zaparkoval pred Louisovým starým bytom a vypol motor, Harry odtiahol svoju hlavu od okna kde odpočíval počas krátkej cesty.

„Čo budete so mnou robiť?“ Harry zašepkal, jeho zreničky rozšírené, zatriasol sa ako sa naňho Louis pozeral a študoval rany pod jeho očami. Potom sa odtiahol.

Louis zaváhal, „Čo tým myslíš?“

„Prosím neudri ma, prisahám že nič neurobím.“ zašepkal, jeho hlas sa v polovici vety zlomil a zrazu bol tak hlboký že si Louis musel hryznúť do pery predtým než to celé pochopil; potom vyskočil, čím spôsobil že sa Harry stočil do klbka na svojom mieste.

„Čo? Nie – nie láska, pravdaže ti neublížime, odkiaľ to berieš? Harry?“ Louis oznámil, jeho ústa otvorené pričom sledoval chlapca pred sebou ako si zakryl tvár rukami.

Niall si odkašľal čím úspešne získal Louisovu pozornosť. „Nechcem byť drzý, ale navrhujem aby sme šli dovnútra, je tu dosť chladno.“


Louis prikývol, potom Niall vyliezol z auta. Louis sa naklonil k Harrymu a nežne pohladkal jeho koleno. „Harry, naozaj, na také niečo som ani nepomyslel, okej?“

Harry potiahol nosom ale prikývol, potom vzhliadol, jeho veľké oči plné sĺz; a to Louisovi zlomilo srdce, pretože ten chlapec o kom vôbec nič nevedel sedel v aute jeho najlepšieho kamaráta a vzlykal pretože si myslel že mu ublíži. Louis by neublížil ani muche.

„Tak poď, môžeme?“ Louis navrhol, prebehol prstami po Harryho kolene a prikývol smerom ku dverám.

„Uh, áno, myslím, erm –“ Harry zakašľal raz, potom znovu, potom sa dotkol svojho boku a vzhliadol na Louisa kajúcne.

„Bolí ťa to, láska?“ Louis sa spýtal a Harry si začal myslieť že v jeho očiach uvidel obavy; ale prečo by sa staral o niekoho ako je on?, tak tú myšlienku radšej vypustil z hlavu.

„Trochu, ale je to v poriadku, takže...“ Harry sa pozrel na svoje prepletené prsty na jeho rukách pričom Louis otvoril dvere auta.

„Pripravený? Pozri, vidíš tamto okno?“ Louis ukázal na okno na treťom poschodí a Harry prikývol. „Tam ideme. Je tam aj výťah, neboj sa.“ rýchlo dodal, keď zbadal Harryho oči plné obáv.

„Ty ma berieš do svojho bytu?“

„Áno?“ Louis pozrel na Harryho potom vystúpil z auta a čakal na kučeravého chlapca, aby ho nasledoval. „Prečo nie?“

Harry mykol plecami, potom pomaly vystúpil z auta, vzdychol pri bolesti v jeho rebrách. „Nikto mi to ešte nenavrhol.“

„Porozprávame sa keď budeme hore, okej?“ Louis povedal a Harry prikývol, potom Louis ovil svoju ruku okolo Harryho pása podporujúc väčšinu jeho váhy, ako sa pomaly presunuli do budovu, ktorú Louis volá svojím domovom.

Dostali sa do výťahu, Louis pomohol Harrymu oprieť sa o stenu. „V poriadku?“

„Áno, perfektne.“ Harry zamrmlal, jeho oči zatvorené ako zhlboka dýchal.

Louis prikývol, výťah zapípal – boli na treťom poschodí, tak vytiahol Harryho z výťahu a smerom k dverám naľavo.

„Sme tu, len musím nájsť kľúče.“ zamrmlal, jedna jeho ruka prehľadáva jeho vrecko a druhá podporuje Harryho, ktorý sa trasie a musím sa opierať o stenu. Potom Louis našiel kľúče. „Mám ich.“

Harry prikývol a bol vtlačený do bytu. Bolo tam teplo. A bolo to pekné. Čo ani neočakával, pretože budova nevyzerala veľmi príjemne – ale nie, Louisov byt bol úžasný, s radiátormi na maxime, s kvetmi tu a tam, steny príjemnej farby a pekné dekorácie. Okrem neporiadku; bolo to pekné. Veľmi pekné. Ale všetko bolo pekné v porovnaní so stenou z tehál vonku v zime.

„Prepáč za neporiadok.“ Louis rýchlo povedal ako odkopol tenisku z cesty.

„Je to v poriadku, je to perfektné.“ Harry odpovedal, „Kde je Niall?“

Louis sa na chvíľu zamyslel, kde je Niall? Nebol predsa s nimi v aute? Zaviedol Harryho do obývačky, posadil ho na sedačku a naklonil sa z okna, kde uvidel blonďavého chlapca opretého o plot, ako sa s niekým rozpráva.

„Oi, blondiak!“ zakričal, obaja Niall aj ten neznámy sa otočili smerom k oknu.

„Ty si ma opustil, ty idiot!“ Niall zakričal späť, ale smial sa takže to bolo v poriadku, naozaj. „Môžeme vyjsť?“

Louis sa zahľadel na hnedovlasého chlapca, s olivovou pokožkou a malým úsmevom na perách a mykol plecami. Určite je to jeden z Niallových kamarátov, ktorého stretol na ulici a ‘spriatelili‘ sa po dvoch minútach rozprávania. „Keď chcete,“

„Uvidíme sa o chvíľu, potom.“ Niall zakričal, potom Louis zatvoril dvere a otočil sa k Harrymu, ktorý sedel na sedačke a obzeral sa po byte – jeho zelené oči putovali od poličiek s knihami a DVD na malý televízor v rohu izby a na zvyšku pizze zo včerajška na stole.

„Chcem ťa spoznať,“ Louis zamrmlal a sadol si na sedačku vedľa chlapca. „Môžem sa ťa opýtať pár vecí?“

„Si ako terapeut.“ Harry povedal, usmiaty.

Louis sa zasmial, pretože Harry vtipkoval a on sa cítil šťastný. „Ako sa voláš?“

„Harry,“ jeho obočie vyletelo, „Styles.“

„Harry Styles,“ z Louisových úst vyznelo jeho meno perfektne, Harry si pomyslel a usmial sa. „Koľko máš rokov, láska?“

Harry zaváhal. Čo ak ho Louis odmietne pretože je mladý a kto vie čo. „Devätnásť.“  

„Devätnásť!“ Louis vykríkol, jeho oči sa rozšírili. „Si bezdomovec, však?“

„Uhádol si.“

Louis pokrútil hlavou, „Máš len devätnásť a si bez domova. Prečo Harry?“

Harry si zahryzol do pery. Nebol pripravený povedať to. Nie neznámemu, nie Louisovi. Tak to nepovedal, len pokrútil hlavou.

„V poriadku...“ Louis zmenil tému, „Si zranený?“

Bez súhlasu stiahol z Harryho deku a vyzliekol mu kabát, odhalil špinavé sivé tričko ktoré viselo na jeho tele. Rozmýšľal o tom, ako dlho už musel mať na sebe tieto šaty.

„Čo by si povedal na to, keby si sa šiel osprchovať? Je to príjemné a teplé, ukážem ti ako s tým pracovať a dám ti jedno z mojich pyžám. Okej?“

Harry otvoril ústa. Potom zatvoril. Znovu otvoril, ale prekvapil sám seba a prikývol. Prikývol – namiesto toho aby nesúhlasil a utiekol. Súhlasil, prikývol a zašepkal ‘prosím‘ pod svojím nosom.

„Dobre, počkaj tu.“ Louis povedal, potom prešiel do svojej spálne, vybral kockované pyžamové nohavice a jednoduché biele tričko, schmatol dva uteráky a vrátil sa do obývačky, kde už Harry trpezlivo čakal. „Nech sa páči.“

Harry sledoval šaty ktoré dostal a zamrmlal tiché ‘ďakujem‘.

„Okej, erm, ukážem ti kúpeľňu.“ prestupoval z nohy na nohu, potom Harry vstal zo sedačky a nasledoval Louisa z izby, po rovnej chodbe do malej kúpeľne.

„Teplotu vody meníš tu,“ ukázal na kohútiky, potom na okrúhly gombík. „Tu to zapneš a vypneš.“

„Dobre. Vďaka, Louis.“ Harry sa naňho usmial, drobné jamky sa zjavili na jeho tvári; Louis sa zohol pod umývadlo a vytiahol zubnú pastu aj novú kefku.

„Tu, môžeš ich použiť.“

„Ďakujem.“

„To nič nie je.“

Louis vzhliadol a stretol Harryho zelené oči, potom sa usmial.

„Naozaj ďakujem. Veľmi pekne.“

„Nemáš za čo, Harry.“

Harry sa usmial, pokúšal sa vyzliecť si tričko ale nevládal, vzdychol od bolesti a sadol si na kraj vane. Vzhliadol na Louisa, ktorý stál pri dverách, jedna ruka na kľučke.

„Mohol by si – erm,“ Harry zakoktal.

„Odísť? Áno iste, neboj–“

„Nie, nie!“ Harry vzhliadol, hľadajúc Louisovu rozrušenú tvár. „Mohol by si mi pomôcť?“

Louis otvoril ústa, „Oh iste.“ Sadol si vedľa Harryho a jemne vzal jeho tričko a pretiahol mu ho pomaly cez hlavu. Snažil sa, aby mu veľmi neublížil.

„Prepáč, prepáč láska.“ opakoval asi desiatykrát ako Harry vzdychol; potriasol svojimi kučerami a zašepkal ‘nie, to je v poriadku, neboj sa‘.

Louis zalapal po dychu keď sa pozrel na Harryho. Bol bez trička, áno. Ale jeho telo – oh bože. Modriny. A viac modrín. Tmavé, väčšinou, v porovnaní s jeho snehobielou pokožkou vynikali – označovali ho. Louis sa ho musel dotknúť, prebehoval prstami po jeho pokožke, Harry vzápätí znovu vzdychol.

„Prepáč –“ začal a odtiahol sa, Harry práve chcel povedať že to nič nie je, ale v tom sa vchodové dvere bytu otvorili a hlasný smiech naplnil byt.

„Zlato, som doma!“ Niall zvolal a Louis sa mykol, potom pohladkal Harryho koleno.

„Potrebuješ pomoc s nohavicami?“

„Oh – nie, nie, budem v poriadku. Uhm, uvidíme sa neskôr?“ Harry sa opýtal, jeho oči veľké, Louis prikývol – potvrdil Harryho slová.

Harry sa usmial, zohol sa ku svojim nohaviciam, Louis sa postavil a s malým prikývnutím opustil kúpeľňu a zatvoril za sebou dvere.

„Ahoj Niall –“ zastavil, keď uvidel hnedovlasého chlapca vedľa neho. „A?“

„Josh, som Josh. Ahoj, Louis, však?“ chlapec povedal monotónne, ale vyzeral priateľsky a šťastne, Louis sa usmial a potriasol mu ruku, potom ich zaviedol do obývačky, posadil ich a opýtal sa, akú pizzu by mal objednať, ale nezabudol zaklopať na dvere do kúpeľne a opýtal sa Harryho.

Pretože Harry je dôležitý.

Dôležitejší ako ktokoľvek doteraz.

4 komentáre: