Destiny - part 3

Hello everyone! :)
Tu je ďalšia časť, trochu neskôr ako sme mali naplánované, prepáčte :/ <3
Pekné čítanie.

Ako náhle Harry vyliezol z kúpeľne, Louis vyletel zo svojho miesta na sedačke.

„Ahoj, Harry! Sadni si, čo si dáš? Čaj? Kávu?“ Prešiel k mladšiemu chlapcovi a viedol ho smerom kde sedel Josh; Harry sa posadil medzi dve vankúšiky, sledujúc tmavovlasého neznámeho, potom kývol Niallovi, napokon jeho zelené oči zastali na Louisovej tvári.

„Dal by som si čaj, ďakujem.“ zamrmlal. On aj Louis sa začervenali; Niall si vzápätí odfrkol, oblial svoje tričko čajom a hlasne zanadával – tým rozosmial Josha; a než by to zistili, všetci štyria sa smiali na Niallovom mokrom tričku.

Posadili sa, Harry dôkladne pozakrývaný dekou v rohu sedačky; Louis vedľa neho, jeho ruka na Harryho kolene; Niall na zemi, jeho hlava medzi Louisovými kolenami a jeho nohy rozprestreté na Joshových, hrnčeky horúceho čaju v rukách a dve krabice pizze na stole. Prešla hodina, dve, tri, potom štyri a Niall vstal zo svojho príjemného miesta a ponaťahoval sa.

„Dobre – um, asi by sme mali ísť. Josh–“

Ten chlap – Josh prikývol, zívol nahlas a nasledoval Nialla z obývačky, obaja zakričali dovidenia ich dvom kamarátom, ktorí stále sedeli.

„Zajtra sa uvidíme, Lou.“ Niall zvolal, obliekol si kabát, potom zaznel smiech a dvere bytu sa zatvorili.

Louis sa posunul trochu ďalej, otočil hlavou aby sa pozrel na Harryho, ktorý sa už pozeral naňho, oči široké, jeho kučery mokré od sprchy a líca ružové. Teplota, Louis si pomyslel, pretože je dosť teplo. Toto si myslel až kým Harryho oči nezastali na jeho rukách, ktoré odpočívali na jeho nohách.

„Hej, Harry?“

„Mmmm?“ Harry zahmkal, a keď Louis nič nepovedal, vzhliadol. „Mal by som ísť, myslím. Tí dvaja už odišli a–“

„Ty čo?“ Louis vykríkol, potom potriasol hlavou. Potom sa nervózne zasmial. „V žiadnom prípade, nikam nejdeš! Pozri ako chladno je tam vonku; je noc – mimochodom, dovoľ mi pozrieť sa na tie rebrá. To musí bolieť–“

„Čo? Nie!“ Harryho oči sa rozšírili. „Musím ísť, Louis, ja som zvyknutý na chlad – naozaj, neboj sa.“ povedal, začal sa rozbaľovať z tej deky ale to sa mu nepodarilo, pretože Louis ho sotil naspäť na sedačku a jeho hlava buchnutím pristála na vankúšiku.

„Prepáč, ja – prepáč,“ Louis zakoktal, „Ty nemôžeš odísť. V žiadnom prípade.“

Harry prikývol – pretože za bál – Louisovi na ňom záležalo, však? On sa vážne oňho staral, a Harry netušil prečo. Bol cudzinec. Len cudzinec. Čo by Louis spravil keby neposlúchol? Harry potiahol nosom a zatvoril oči, potom potriasol hlavou. Ublížil by mu. Ako všetci ostatní.

„Harry, je mi to ľúto, láska. Prepáč že som na teba vyletel. Nechcem aby si odišiel.“

„Som tu len štyri hodiny,“ Harry sa nadýchol a potom zavzlykal. „Prečo sa o mňa staráš? Nikto sa nikdy nestaral.“

„Ja áno, naozaj.“ Louis povedal a posadil sa bližšie k Harrymu, ich stehná sa dotýkali. „Ty si niečo, Harry.“

„Som niečo ako bezdomovec, špinavý–“

„Nie, si pekný – hej, nie si špinavý, veď teraz si sa sprchoval.“ Louis oznámil, zdvihol ukazovák do vzduchu a Harry sa začervenal pretože Louis ho nazval pekným, však? Harry naňho hľadel na chvíľu alebo dve, bez pohnutia – len hľadel.

Louis hľadel tiež, všímal si tvár pred sebou. Harry vyzeral odlišne teraz, keď bol čistý – špina z jeho tváre bola preč, zuby čisté a pekné biele a jeho čokoládové kučery boli teraz už suché, padali na jeho čelo a do jeho očí, okolo jeho hlavy, pekne upravené. Louis sa zatriasol.

„Ty si pekný tiež,“ Harry povedal usmiaty.

„Ďakujem.“

Obaja sa pozerali nadol, Louis sledoval Harryho pravú ruku. Bola tam dlhá modrina, pár škrabancov, niektoré hlbšie ako tie ostatné – nič vážne. Aspoň dúfal.

„Erm – Spím na sedačke? Som trochu unavený, a nechcem byť nezdvorilý, ale–“

Louis vyskočil zo svojho miesta a prikývol. „Áno, ja ti to tu urobím, v poriadku? Len tu počkaj–“

„Umyjem riad.“ Harry povedal, sledujúc štyri hrnčeky a taniere na stolíku.

„To nemusíš,“

„Ale chcem.“

Louis mykol plecami, potom vyšiel z izby, jeho ponožky sa šmýkali po drevenej podlahe. Na sekundu zastal, otočil sa k Harrymu a sledoval ako vstal, poskladal deku a položil ju na kreslo, potom sa presunul ku stolíku. Vybral sa do svojej izby a otvoril skriňu, hľadajúc deku alebo dve alebo tri a schmatol dve mäkké vankúše, potom to všetko zobral do obývačky, kde Harry strávi noc. Louis aspoň dúfal, že áno.

Keď rozkladal deku jeho telefón zazvonil.

„Ahoj kamarát,“ Louis povedal do telefónu ktorý držal na mieste ramenom, pričom položil vankúše na sedačku.

Smiech chlapa a potom druhého zaznel z telefónu a Louis sa zatváril. „Čo nového, Lou? Už dávno sme sa nevideli, človeče!“

Vtom sa Harry vrátil do izby, opieral sa na ľavú stranu, jedna jeho ruka hladkala jeho zranený bok a vzhliadol, aby stretol Louisove oči.

„Áno, áno. Ako sa máš, Zayn?“ Louis odpovedal, potľapkal miesto vedľa seba, naliehajúc aby sa k nemu Harry pridal.

„Je mi super, vďaka. Liam ťa pozdravuje.“

Harry prešiel k sedačke a posadil sa s hlasným vzdychom, potom zatvoril oči. Toto je nemožné, ľudia ti nenavrhnú svoju sedačku každý deň.

„Áno? Úžasné, pozdrav ho odo mňa.“ Louis odpovedal monotónne, pričom sledoval Harryho ktorý sledoval malý televízor. „Hej kamoš, rád som ťa počul, ale musím ísť, ja um – mám tu hosťa.“

„Hosťa?“ Louis takmer začul grimasu v Zaynovom hlase. „Nebodaj si náš starý dobrý Louis konečne našiel priateľa?“

„Nie, Zayn, zavri svoju veľkú hubu.“ Louis vyštekol, potom sa nervózne pozrel na Harryho. Nepočul to. Vďaka bohu.

„V poriadku princezná, pokoj. Zajtra sa uvidíme, možno?“

„Nenávidím ťa.“ Louis zamrmlal, Harry zdvihol jedno obočie a oprel sa o sedačku, jeho oči teraz už sledujú Louisa.

„Aj ja ťa ľúbim!“ Zayn sa zasmial, potom zložil. Zayn je úžasný. Je to jeden z Louisových najlepších kamarátov, spolu s Liamom a Niallom. Ale Niall bol úplne odlišný od tých dvoch – Niall súhlasil so všetkým, čo Louis urobil, pričom Zayn bol takmer pravý opak. Niekedy až príliš drsný, bez povšimnutia. Liam len bol, niekde medzi tými dvomi, pretože sa nestaral do toho, čo Louis robil, ale na druhej strane ho chcel chrániť. Až príliš.

„To bol Zayn, jeden môj kamarát.“ Louis vysvetlil a Harry prikývol. „Je tvoj bok lepší?“

„Môj bok?“ Harry sa pozrel na svoj bok, kde bola modrina a jeho ústa vytvorili tvar ‘o‘. „Oh, áno, áno. Nič necítim. Ani som necítil. Ale trochu ma bolí hlava.“

„Donesiem ti niečo proti bolesti?“ Louis navrhol a Harry len prikývol.

O päť minút neskôr Louis vošiel do izby, držiac lieky v jednej ruke a pohár vody v druhej. „Nech sa páči, ja už pôjdem do postele. Ráno sa uvidíme, však?“

Harry zahmkal, potom prikývol a prehltol tabletky.

„Spi sladko.“

Harry prikývol, „Vďaka Louis. Naozaj, nespal som poriadne už ro– uh, už dlho. Toto pre mňa skutočne veľa znamená.“

„Nemáš za čo.“ Louis sa usmial, potom zvolal dovidenia a vošiel do svojej izby, čakajúc na zajtrajšok pretože ten kučeravý chlapec spí na jeho sedačke a ráno ho uvidí. A to je dobrý dôvod na skákanie od radosti.