Destiny - part 4

Ahojte, prepáčte zase za meškanie s časťou, máme blbé dni a nedarí sa nám s písaním :/ Dúfam že sme nesklamali až tak, tak si to prečítajte ;)

ďalšia časť už čoskoro <3

„Má fakt, že na tvojej sedačke spí kučeravý chalan niečo spoločné s tvojím nedostatkom spánku?“ Niall sa opýtal ako Louis opakovane zívol, pričom bubnoval prstami na šálke horúceho čaju.

„Povedzme len, že som šiel do postele trochu neskoro, okej?“

Niall vzdychol a prikývol, potom pretočil palacinku na panvici a usmial sa keď zbadal chlapca kráčať ospalo do kuchyne, pretierajúc svoje oči, jeho vlasy celkom strapaté od spánku. Louis vyletel zo svojho miesta, schmatol chlapca a viedol ho na jednu zo stoličiek.

Niall si odfrkol, „On vie chodiť, veď vieš?!“

Harry sa usmial na Nialla ospalými očami a potom sa otočil k Louisovi. „Dobré ráno.“

„Dobré ráno, curly,“ Louis odpovedal pričom hľadel na tanier palaciniek ktoré Niall položil pred Harryho. „Dnes ideme von,“

„Hmmm?“ Harry zahmkal, vzhliadol zo šálky na ktorej mal zafixovaný svoj pohľad. „Naozaj?“

„Áno, musíme ti kúpiť nejaké veci.“

Harryho oči sa rozšírili a potriasol hlavou. „O čom to hovoríš?“

Louis sa oprel o svoju stoličku, trpezlivo čakajúc na svoje palacinky. „Oblečenie a tak, veď vieš.“

„Ale–“ Harry sa pozrel na svoje ruky na stole. „Myslel som si–“

„Nemysli,“ Louis zamrmlal, potriasol hlavou a Harry prikývol.

„Môžem odísť, hocikedy, okej?“

„I keď... nepôjdeš.“ Louis sa zatváril. Aj keď ho nemôže zadržať, pravdaže. Ale Harry nechce odísť – je si istý. „Tá ulica je hrozné miesto na bývanie.“

„Zvykol som si.“ Harry povedal a Louis si všimol, že to Harry hovorí veľa. Mykol plecami.

„Aj tak ideme,“ Louis oznámil a Harry prikývol, jedna jeho kučera mu padla na ľavé oko a Louis si musel sadnúť na obe svoje ruky, pretože by bol schopný vyskočiť na chlapca a zamotať svoje ruky do jeho kučier.

Niall položil tanier pred Louisa, jednu palacinku si ešte vopchal do úst a oprel sa o dvere. „Tak ja už pôjdem.“

„Vďaka za raňajky, kamoš.“ Louis povedal. „Nejaké plány na dnes?“

„Žiaden problém. A áno, idem von s Joshom. Pamätáte si ho?“

Harry aj Louis prikývli, obaja naklonení nad svojim tanierom keď Niall opustil byt. Obaja vzhliadli, ich oči sa stretli a po Harryho tvári sa rozšírila nádherná červeň.

*****

Prvou vecou, ktorú Louis urobil keď vošli do predajne s obuvou bolo, že prešiel k svojim obľúbeným tomskám a Harry šiel potichu za ním, jeho oči nervózne sledovali police s najlepšími topánkami.

„Toms?“ Louis sa otočil k Harrymu, ktorý sa zamračil a Louis sa zasmial. „Asi nie. Aké topánky by si chcel? To nie–“

Harry si chcel niečo vybrať, ale on neplatil – nebolo to správne. Aby mu Louis kupoval veci. Tak len mykol plecami.

„Nerobíš to jednoduchším,“ Louis vzdychol a Harry sledoval regál s Conversmi. „Converse, Harry? Choď si vybrať, tu počkám.“

Harry prikývol a nútil sám seba aby sa pohol a prestal byť idiotiom, Louis sa otočil ku svojím Tomsom.

„Ahoj, Louigi.“ ozval sa príliš známy hlas, Louis sa otočil a zalapal po dychu, jeho oči zastali na chlapcovi s olivovou pokožkou, jeho tmavé oči perfektne upravené, pravdepodobne s veľkým množstvom laku na vlasy.

„Z–Zayn! Ahoj, kamarát.“ Louis vykoktal, jeho oči sledovali Harryho a potom sa pozrel späť na Zayna. „Čo tu robíš?“

„Nakupujem. S Liamom.“ Zayn kývol smerom kde Liam prezeral nejaké tašky. „Ty?“

„Um... uh, ja–“

„Tieto budú dobré, Louis–“ Harry zastal keď uvidel Zayna.

„Ahoj? Kto je to?“ Zaynove odsudzujúce oči sledovali Harryho, potom sa otočil k Louisovi s rozrušenou tvárou.

„Um. To je Harry...“ Louis sledoval Harryho, ktorý sa pozeral medzi dvoch chalanov, s bielymi Conversmi v ruke a tmavými očami sledoval Zayna.

„Oh! Je to ten bezdomovec? Louis, naozaj by si ho nemal vláčiť všade so sebou.“

Louis zalapal po dychu a Harry sa mykol. To je všetko čo bol, aj čo bude. Ten bezdomovec. Vzdychol, hlasy v jeho hlave naňho kričali a zatriasol sa, potom ovil svoje ruky okolo seba. Potom zacítil Louisovu ruku okolo svojho pásu, nejaké nejasné hlasy a Louis ho ťahal preč od Zayna, preč z obchodu a smerom k lavičke.

„Harry? Oh Harry, zlatko,“ Louis potiahol Harryho za kabát, pritiahol si ho ešte bližšie k sebe, hlava mladšieho chlapca padla na jeho plece, ich ruky ovité jeden okolo druhého a Harry zavzlykal. Naozaj vzlykal, slzy padali z jeho očí po jeho tvári a na Louisov jemný sveter.

„Je mi to ľúto–“ Harry potiahol nosom  po pár minútach, pokúšal sa odtiahnuť, ale Louis si ho pritiahol bližšie.

„Neospravedlňuj sa. Je mi to ľúto. Ty sa nemáš za čo ospravedlňovať.“ Louis zašepkal do jeho kučier. „Zayn je idiot. Ignoruj ho.“

Harry prikývol, Louis ho nechal, aby sa odtiahol ale vzal jeho tvár do svojich dlaní, prinútil ho do očného kontaktu. Zelené stretli modré. Modré stretli zelené.

„Je to v poriadku, Harry, okej? Nedovolím, aby sa to znovu stalo.“ Prechádzal palcom po Harryho tvári, utrel slzy a Harry prikývol a zašepkal tiché ďakujem. Louis sa naňho pozrel, jeho oči sa naplnili slzami. Bol to len jeden deň, ale nejaký zvláštny vzťah ho ťahal k Harrymu, vravel mu aby ho neopustil. Pretože Harry je niečo špeciálne.

„Čo keby sme šli naspäť do bytu, okej? Spravím ti niečo na jedenie, potom môžeme pozerať televízor. Čo ty na to?“ Zamrmlal Harrymu a Harry sa usmial a prikývol v súhlase.

„Ďakujem, Louis.“ Harry zašepkal do jeho ramena ako sa ešte raz objali, potom ho Louis vytiahol z lavičky a smerom k autu.

„Čo bude s topánkami?“ Harry sa opýtal po piatich minútach tichej jazdy, Louis sa naňho pozrel a mykol plecami.

„Môžeš si požičať pár mojich, kým ti nejaké kúpime. Okej?“

„Okej.“ Harry prikývol a otočil sa k oknu.

Ani si nevšimol keď prešli pri jeho starom domove; kde strávil päť rokov opretý o stenu starého skladu. Nevšimol si ani muža; ktorý prehľadával kontajner, pozeral sa za plot – hľadajúc ho. Hľadal Harryho. A nevšimol si ani keď sa ten muž otočil keď Louis zastal pri prechode a uvidel Harryho, sedieť v aute dvadsaťjeden ročného chlapca, so zatvorenými očami a úsmevom na perách.

Nevšimol si problém, do ktorého sa práve dostal.