Destiny - Prologue

Ahojte *-*
Takže začíname nový príbeh, tu je prológ. mohli by sme dostať nejaké komentáre (možno viac ako jeden?) aby sme vedeli či má zmysel pokračovať? Písanie pre jednu osobu sa nám nezdá sranda :/ Pekné čítanie :)<3

Louis štipol do koreňa svojho nosa, potom zvraštil čelo, jeho ruka drží mobilný telefón tesne pri jeho uchu.

Pretože čo by si urobil v takejto situácii?

„– Nie Niall, on len sedí... nie – áno, povedal som! Len kabát, tenký ako – áno Niall!“ Chlapec zaskučal do telefónu, jeho oči na drobnom klbku opierajúcom sa o tehlovú stenu, ako prestupoval z nohy na nohu. „Príď po mňa, hocičo, prosím Niall, len urob niečo.“

Po malom vzdychu zložil telefón, Niall ho uistil, že poňho príde keď zostane kde je a uložil ho do svojho teplého vrecka. Jeho oči znovu vzhliadli, potom zastali na trasúcej sa postave. Musí to byť chlapec. Chlapec. Štíhla postava, výrazná sánka, kučery ktoré padajú na jeho čelo a tie zelené oči; pritom si ani nevšíma svoje okolie.

Ani nevedel, že tam Louis je. Ani Louis presne nevedel, prečo tam vlastne bol.

Ale niečo na tom chlapcovi bolo zvláštne, pretože ten chlapec bol len tínedžer, ktorý sedel na studenej ulici o jednej nadránom, sám a schúlený v klbku, len v tenkej bunde cez ramená.

Je to pravdepodobne ten nedostatok teplého oblečenia, ktorý presvedčil Louisa, aby sa pomaly vybral smerom k trasúcemu sa klbku. Keď sa k nemu dostal, pozrel dole, neistý čo by mal urobiť. Takže šťuchol jeho nohu svojimi Conversmi.

„Prepáčte?“ vyštekol, neistý ako bude ten chlapec reagovať.

Vrátil sa pár krokov, keď zbadal hlavu plnú kučier a jasné zelené oči pozerali do jeho vlastných, potom zalapal po dychu.

„Čo..“ hlboký hlas odpovedal vystrašeným šepotom, Louis sa trhol. Nie preto, lebo sa bál, ale preto lebo sa rozpráva s čudným bezdomovcom vonku v tme, v noci a ten chlapec znel strašidelne. Ale nebol, pravdaže, s tými jeho roztomilými kučerami a zelenými očami a ružovými lícami, ale jeho hlas o ňom veľa prezradil. ‘Choď preč‘, povedal.

„Erm,“ Louis začal; neistý čo by mal povedať a pokúšal sa pozbierať svoje myšlienky, keď zacítil chlapcove smaragdové oči na sebe. Vložil ruky do vrecka svojho kabáta, pričom prestupoval z jednej nohy na druhú. „Rád by som vedel či si v poriadku?“ zamračil sa. „Nevyzeráš v poriadku, myslím.. Určite ti je zima, a uh, si sám–“

 „Louis? Louis, si tu?“

Louis sa otočil a uvidel blonďavého chlapca podopierajúceho sa na tehlovej stene ako sa pokúša nadýchnuť. „Oh, vďaka Bohu.“

„Poď, Louis. Nie je to bezpečné. Mesto je plné nebezpečných ľudí takže ti hovorím – nastúp do auta, rýchlo, pretože tu mrznem–“ Jeho oči zastali na kučeravom chlapcovi, ktorý stále sedel a sledoval scénu širokými očami. „Oh, ahoj, kto si?“

Louis sa otočil a pozrel na sediaceho chlapca, ich oči sa ihneď stretli.

„Nechcem ho tu nechať.“ zamrmlal Niallovi, jeho oči sledovali špinavú zem na ktorej stál.

Niall sa zamračil. „Kto to je?“

„Ako to mám vedieť?“ Louis vyštekol, potom sa pozrel na chlapca, ktorý si pritiahol svoj kabát bližšie k sebe.

„Prečo ste tu? Kto ste?“ Chlapec sa zrazu opýtal, po dlhých chvíľach ticha, prerušených iba trasúcim sa Niallom a Louisovými rýchlymi nádychmi.

Louis sa pozrel na Nialla, prosiac aby niečo povedal.

„Niall.. Som Niall.“ ukázal na seba, potom na Louisa. „A toto je Louis.“

Chlapec niečo zamrmlal, potom sa pozrel na zem, jeho kučery zakryli jeho čelo a tým aj jeho pohľad.

„Je ti zima.“ Louis oznámil, oči stále na chlapcovi.

„Nie.“ chlapec pokrútil hlavou. „Nie je mi zima. Je mi fajn. Zvykol som si.“ Ale vám je, tak choďte domov alebo niečo, dobre?“

Louis sa otočil k Niallovi, jeho oči ho prosili, aby niečo povedal, ale Niall pokrútil hlavou. „Počul si ho, Louis. Poď, ideme domov.“

Tak Louis nasledoval Nialla z malej uličky; otočil sa a pozrel sa na kučeravého chlapca opretého o stenu, trasúceho sa, ako si pritiahol svoju bundu bližšie k sebe.